Vyhorela som a objavila vášeň // Kam smeruje „Dievča z kaviarne“?

Smerovanie tohto blogu som si jasne stanovila hneď v úvode, keď som dostala prezývku Dievča z kaviarne. Celý tento zámer sa zmenil jeho spustením a začal sa kolotoč okolo kávy. Veď presne to sa od Dievčaťa z kaviarne očakáva. Prestala som v tom vidieť radosť a počas karantény som nešťastne vyhorela. Nedopatrením. Mohla za to moja nedostatočná komunikácia smerom k vám, mojim čitateľom. Poďme ale od začiatku…

Blog bol len zábavka

Úprimne, s odstupom času, môžem prezradiť, že blog dievcazkaviarne.eu vznikal v období, kedy som sa na svet nepozerala s úsmevom. Prechádzala som si rozchodom, čakali ma štátnice a prestup na iný odbor. Blog bol len zábavka, ktorej som vlastne ani nepripisovala veľkú hodnotu a nemyslela som si, že mu zostanem oddaná – rovnako ako to bolo v prípade všetkých predchádzajúcich blogov. Jediné, čo ma pri ňom držalo bol fakt, že som sa nechcela vzdať písania a písať si len tak, „do šuflíka“, nebola zrovna moja šálka kávy.

Bolo to obdobie, kedy som ani netušila, že sa mi práve tento blog dostane pod kožu a že sa napokon stanem naozajstným Dievčaťom z kaviarne. Prvý problém nastal hneď v úvode – nedostatočné odkomunikovanie zámeru celého blogu a jeho názvu.

Začalo to písaním v kaviarňach…

„Dievča z kaviarne“ bola prezývka, ktorú som si vyslúžila od kamarátky v súvislosti s tým, že som sa rada pohybovala (a najmä písala) v priestoroch kaviarní. Chcela som písať o kaviarňach, ale zároveň aj o všetkom, čo môj život robí zaujímavým, resp. čomu sa venujem. Dievča z kaviarne nemalo nikdy priamo súvisieť s kávou ako takou, aj keď káva tvorí veľkú časť môjho života a rada sa s vami porozprávam aj o nej.

Druhý míľnik, ktorý poznačil názov blogu, bolo obdobie, kedy sa (napriek mojej snahe o zachovanie aspoň akého-takého súkromia) k viacerým z vás dostala informácia o mojom vzťahu a celé „Dievča z kaviarne“ sa zviezlo na vlne priateľovej kaviarne. Už to zrazu nebol len môj život s kávou v ruke, so všetkým, čo so sebou prináša. Už to boli dohady o tom, prečo som si tak okato pomenovala blog. Cítila som akýsi tlak, ktorý mi nedovoľoval písať o tom, čo mám rada, ale len o tom, čo povoľuje zameranie blogu a čo sa od blogu očakáva.

Syndróm „vyhovorenia sa“?

Zúžil sa okruh tém, o ktorých som vám mohla písať a s nástupom protipandemických opatrení som odmietla písať aj o nich. Prišiel pokus o „zápisky z karantény„, dlhé prebdené noci s myšlienkami o budúcnosti blogu, pár technických výpadkov a najmä pokusy o samotné písanie. A že ich bolo. Končilo to veľmi nepríjemne a po pár týždňoch som si dokázala sama pred sebou priznať problém, ktorému som ešte prednedávnom nepovedala inak ako „syndróm vyhovorenia sa“. Odstrihla som sa od blogu, od sociálnych sietí a vyrazili sme na chatu bez elektriny a signálu. Tak ako každý rok. Ale tentokrát to malo pre mňa väčší význam ako kedykoľvek predtým. Pomohlo mi to uvedomiť si, že netreba za každú cenu hľadieť len na to, čo si budú myslieť iní. Aké banálne že? Veď to už je v týchto dňoch úplná samozrejmosť. Napriek tomu mi niečo bránilo zmeniť pohľad na samú seba, zmeniť zaužívané.

Autenticita je stále viac ako dokonalý nadpis

Fotky, ktoré používam v tomto článku vznikli presne v tom čase, keď som sa vrátila zo spomínanej chaty. Končili sa najprísnejšie opatrenia proti pandémii a ja som si od toho sľubovala novú motiváciu do písania. Prešlo zopár mesiacov, ktoré som využila na načerpanie síl, vrátila som sa do priestorov obľúbených kaviarní a uvedomila som si najzásadnejšiu vec zo všetkých. Káva ku mne patrí. Ale len v kombinácii s ostatným, čo tvorí moju osobnosť. Preto sa nechcem nechať obmedzovať knihami, blogmi a ani názormi iných, ktorí tvrdia, že blog môže v súčasnej dobe fungovať len ak je zameraný na určitú, najlepšie neprebádanú, oblasť. Opravím vás, milí odborníci, ak blog nebude autentický a nebude písaný s vášňou, nedosiahne čísla a najmä tak verných čitateľov, ako sa podarilo získať mne.

Dnes som plne presvedčená, že ku mne okrem článkov o káve, kaviarňach či cestovaní po Slovensku, patria napríklad aj články odkazujúce na môj šatník, a preto sa nebojím prísť s rubrikou „V skrini“. Pretože porušenie istých pravidiel nakoniec môže viesť k úsmevu a nie k stresu z toho, čo povedia ostatní. Buďme pre tentokrát sami sebou.

Syndróm vyhorenia nie je mýtus a netreba k nemu pristupovať so starým známym: „mne sa to stať nemôže“. Môže. Je to problém, ktorý trápi čoraz viac ľudí, s rozdielnymi profesiami, či záľubami. Netreba byť ticho a najmä si treba uvedomiť, že oddych nie je prejavom slabosti. Je to prirodzená potreba nášho organizmu. Nech robíme čokoľvek, panické ataky z toho spravia nočnú moru a nie našu vášeň. A nie každý príbeh končí šťastne, ako to nás to celé detstvo učili rozprávky.

*fotky v článku obsahujú veci, ktoré mi boli poskytnuté v rámci dlhodobej barterovej spolupráce s e-shopom Bonprix.sk

Pokiaľ ma ešte nesledujete na Instagrame, budem rada, ak to napravíte: @romiminarikova