Zápisky z karantény #01

Oficiálne prehlasujem, že napriek tomu, že už som na slovo karanténa háklivá asi ako polovica tejto zemegule a pri výskyte tohto slova v názvoch článkov (prípadne videí) mám husiu kožu (aj z tohto dôvodu nepredpokladám, že by ma návštevnosť tejto série vytiahla z biedy), zacnelo sa mi po denníčkových blogoch z pred roku 2010. A tak tu s nedostatkom energie a bez kúska kreatívneho ducha sedím a chystám sa na historicky prvý článok z mojej domácej karantény – zápisky z karantény.

Ubehol mesiac (na deň presne) odkedy som sa stiahla z môjho milovaného mesta a odišla som si (s myšlienkou, že je to len na pár dní) užiť dedinský život. Priznám sa, že netuším ako a najmä kedy sa z tých pár dní stalo niekoľko týždňov. Prestala som vnímať dátumy a pár kamarátov ma už premenovalo na Dievča z karantény. V zúfalstve udržať si biznis som si túto doménu skoro naozaj kúpila. Prišla som totiž o svoj život kaviarenskej povalačky a namiesto toho som sa dala na nútený život bez kávy. Šach-mat, Romi. Situáciu spolu so mnou nezvládla ani technika. Môj notebook, môj parťák na cesty za kávou, zostal zo situácie bez kaviarní tak zmätený, že je zrelý akurát tak na reklamáciu a dnes to pre zmenu vyzerá na mínus jeden mobilný telefón. Aspoň v tom teda nie som sama.

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam som si uvedomila, akú pridanú hodnotu má život v dome a veľká záhrada. Po rokoch som okúsila, čo znamená pásť sliepky (ale také tie arogantné, ktoré sa neboja vás, ale vy ich), koľko námahy dá sadenie zemiakov ale aj to, že písanie na čerstvom vzduchu je stále bezkonkurenčné. Ak máte nejakú bezkonkurenčnú vec aj vy, pokojne mi napíšte do komentáre. Nech si závidíme navzájom.

P.S. tento článok obsahuje veľa irónie a nadsádzky, berte na to, prosím, ohľad <3

Pokiaľ ma ešte nesledujete na Instagrame, budem rada, ak to napravíte: @romiminarikova